Mlynská usadlosť bývalého mlynára Pavla Turčana pozostáva z budovy
mlyna, dvora a záhrady. Podľa etnografky Zuzany Paulovičovej ide o typ
vodného mlyna s kolesom na vrchný pohon. Samotný mlyn je rozdelený na
obytnú a technickú časť, ktoré sú oddelené múrmi a majú samostatné
vchody z dvora. V obytnej časti sa nachádza izba, kuchyňa a komorou s
priľahlou pivnicou, ktoré sú zariadené dobovým nábytkom a inventárom.
Technickú časť tvorí mlynica s funkčnými a kompletnými mlynskými strojmi
a kolesovňou, tzv. ráštubňou. Charakteristické drevené koleso osadili
tesári priamo v domci, cez ktorý preteká aj prúd vody privedený náhonom z
potoka Sikenica.
História mlyna sa začala písať v polovici 18. storočia, keď ho dal
postaviť šľachtic Štefan Péli–Nagy. Jeho prvým známym mlynárom bol Lukáš
Šikeť a jeho príbuzný Juraj. Až do prvej štvrtiny 19. storočia sa v
mlyne vystriedalo niekoľko mlynárov, kým prešiel do vlastníctva rodiny
Nyáryovcov. Tá ho vlastnila až do tretej štvrtiny 19. storočia. Od nich
odkúpili mlyn Hajdamárovci, ktorí ho v roku 1909 predali Turčanovcom.
Posledným majiteľom mlyna bol Pavol Turčan, ktorý sa narodil v roku 1910
v mlyne svojho otca v Bohuniciach. So starším bratom sa vyučil za
mlynára u svojho starého otca, ktorý vlastnil mlyn priamo v obci, a u
svojho otca. Vodný mlyn získal po svojom otcovi v roku 1935, o tri roky
neskôr dal doňho zaviesť elektrinu a zmodernizovať mlecie zariadenie.
Budova mlyna aj mlynské zariadenie boli na konci druhej svetovej vojny
značne poškodené, v roku 1946 ich Pavol Turčan obnovil. Mlyn fungoval
ďalšie štyri roky, úradne zapečatený bol 1. marca 1950. Pavol Turčan v
ňom žil až do roku 1976, kým ho nepredal Tekovskému múzeu.